Uplakaná Florida 2017

Hurikán Irma sa už dávno stratil z pobrežia Floridy, ja som napokon šťastne priletela domov – ale až teraz, po určitom čase dokážem opísať to, čo ma v mojom živote veľmi zasiahlo. A to mám už niečo zažité a odžité …

Takouto skúškou života môže človek snáď (dúfam) prejsť len raz.

Zo Slovenska som odchádzala s pocitom šťastia, že sa po dlhšom čase stretnem s mojimi príbuznými, ktorí žijú na Floride už niekoľko rokov – teda sú domáci.

Lety za oceán sú dlhé, niekoľkohodinové. Ja mám najradšej raňajší let z Európy, lebo keď priletím  na Floridu,  je tam práve 18. hodín. Predlžujem si deň a tým aj život. Rozmýšľala som o tom, či sa budem počas letu nudiť – ale nestalo sa. Mala som zaujímavého spolucestujúceho. Pána, ktorý žil v Sarasote, s letuškami sa však rozprával bezchybnou nemčinou. Sarasota je mesto na juhozápadnom pobreží Floridy a je známe svojou tropicko-savanovou klímou, z čoho je jasné, že prípadný hurikán ho zasiahne viac ako Tampu, ktorá bola cieľom mojej cesty. Počas hurikánu som intenzívne naňho myslela a dodnes neviem, ako ho táto udalosť zasiahla. Bol to náhodný cestujúci, s ktorým sme si nevymenili kontakty.

Na Floridu som prichádzala niekoľko dní pred a odchádzala som len niekoľko dní po skončení hurikánu. Vedela som, že v tomto období býva  Florida daždivá – ale na niekoľkodňové búrky som sa celkom tešila, lebo vysoké teploty znášam zle. Moje rozhodnutie ísť na Floridu v období septembra som preto považovala za výborný nápad.

To, čo sa udialo potom – bolo zlé – ale napokon som zistila, že človek musí mať aj takúto skúsenosť. Pomôže mu posunúť sa v živote ďalej, prehodnotí si svoj doterajší život  a na ďalšiu cestu vykročí viac posilnený. Niekto by povedal, že v týchto nebezpečných časoch netreba nikde cestovať, treba sedieť doma. Lenže to nie je skutočný život. To je o strachu, slabosti a nevedomosti. A nevedomý človek je veľmi ľahko manipulovateľný…

Zo začiatku sa mi naozaj zdalo, že čakanie na hurikán je moja najväčšia životná katastrofa, napokon som zistila, že dvere, ktoré sa mi otvorili, mi ukázali nový svet. Svet pomáhajúcich rúk, ktoré sa vystrkovali z áut a podávali nám jedlo, svet pomáhajúcich rodín z iného amerického štátu, ktoré nás nezištne prichýlili na viac dní vo svojich domovoch. A poznanie, že iná kultúra nás neohrozuje, ale obohacuje. Z inej kultúry môžeme prebrať do svojho života to, čo nás osloví a nesieme si to so sebou ďalej, prenášame to na iných, najmä na tých, ktorí nás počúvajú. A tým sa navzájom obohacujeme.

V posledný možný deň evakuácie sme s rodinou cestovali autom do hlavného mesta štátu Georgia, do Atlanty. Za normálnych okolností sa dá cesta absolvovať za 6 hodín, nám to trvalo 9. Mali sme dostatok benzínu, lebo naše auto naplnené benzínom stálo nedotknuté po celý čas ohrozenia v garáži. Počas cesty, keď som videla veľké rady čakajúcich motoristov na benzín, som pochopila, aké správne rozhodnutie to bolo. Na rozdiel od iných rodín sme mohli plynulo unikať blížiacemu sa hurikánu.

Niekoľko dní strávených v Atlante nás obohatilo nielen kultúrne, ale najmä ľudsky. Rodina, ktorá nás prijala, nemala problém okrem nás prichýliť ďalších našich známych. I keď predpovede hovorili o tom, že bude hurikánom zasiahnutý aj štát Georgia, napokon to v Atlante skončilo len viachodinovým dažďom.

Ani vo sne som nepomyslela na to, že počas môjho pobytu sa budem prechádzať po Centennial Olympic Parku (ba dokonca budem oddychovať na tráve, po ktorej chodili významní olympijskí športovci), že budem obdivovať priestory budovy CNN a stretávať známych moderátorov, že uvidím Cathedral of St. John, múzeum Coca Coly  a ešte mnoho zaujímavého.

Veľa dobročinnosti počas celej našej cesty – to bolo neuveriteľné. Po ceste všetkým nám, ktorí sme mali autá s poznávacou značkou Sunshine state Florida, rozdávali dobrovoľníci (boli to aj celé rodiny s deťmi) jedlo a poukážky na zľavu do miestnych reštaurácií, kde nám miestni hneď ako sme vošli do reštaurácie, uvoľňovali miesto, aby sme sa mohli najesť a oddýchnuť si.

Nechcem porovnávať – ale je dobre, že nás Slovákov zatiaľ Irma nenavštívila. I keď na druhej strane  – máme tu iné hurikány a iné „Irmy“.

Zdieľať článok
Share on facebook
Share on whatsapp
Share on linkedin
Share on email

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Ďalšie články

Blog

Moja stratená kariéra

Nikdy som nechcela byť klaviristkou. Aj tak ma rodičia zapísali do hudobnej školy. Bývali sme v malom mestečku a chodiť do hudobnej školy patrilo k imidžu dobrej rodiny.

Celý článok »
Blog

Učíme vnúčatá dobročinnosti?

Hodnoty, ktoré vštepujeme našim deťom a ich deťom, ich sprevádzajú celým životom. Ktoré sú to? Úprimnosť, lojalita a spoľahlivosť, rešpekt, láska, nezištnosť a citlivosť, láskavosť

Celý článok »
Blog

Schody a my

Vonku či dnu, veľakrát sa cítime neisté na schodoch a obrubníkoch. Buď vtedy, keď schádzame, alebo keď ideme po schodoch hore. Doma máme madlá, zábradlie,

Celý článok »