Osobný rozvoj
10 vecí, ktoré by mala robiť úžasná starká
Starká, stará mama, ómama, babka, baba, babička, babinka … by mala byť rozhodne iná ako rodičia vašich vnúčat. Vnúčatá svoju starkú budú nekonečne milovať a uznávať nielen preto, že vie dobre variť a piecť, ale aj preto, že dokáže vytvoriť svojim najdrahším priaznivé ovzdušie, v ktorom sa cítia ako v rozprávke. Ponúkam vám niekoľko rád, ako to dosiahnuť:
- Vytetujte si (pre istotu zmazateľným perom) mená svojich vnúčat na viditeľné miesto na vašich rukách.
- Predajte svoje dosluhujúce auto a kúpte štvorkolku, aby ste sa mohli s vnúčatkami preháňať po kopcoch okolo chaty.
- Dajte im toľko sladkostí, koľko sa im žiada a uistite sa, že to neprezradia svojim rodičom.
- Keď vám počas návštevy budú robiť neporiadok po celom byte, pochváľte ich za to.
- Diaľkový ovládač od televízora nechajte na viditeľnom mieste najmä večer, keď idete skôr spať.
- Kúpte im zvieratko, po ktorom už dlho túžia a rodičia im ho nechcú dovoliť.
- Zožeňte lístky na rokový koncert do amfiteátra, zavolajte aj svoje menej počujúce priateľky a choďte tam všetci spoločne.
- Odhodlajte sa splavovať s nimi najbližšiu rieku a pozvite aj priateľov svojich vnúčat, najmä takých, ktorí splavovať ešte nikdy neboli.
- Porozprávajte im, s ktorým známym spevákom alebo hercom ste kedysi tvorili pár a spokojne preháňajte.
- Predajte pozemky, ktoré ste pôvodne chceli zanechať svojim deťom a kúpte sebe a vnúčatám cestu okolo sveta.
Vaše deti si budú myslieť, že ste sa úplne zbláznili – ale pre vaše vnúčatá budete tá najúžasnejšia starká na svete. Dokonca aj vtedy, keď im ako dar na 18-ste narodeniny dáte plyšového medveďa so smutným skleneným okom, ale s nádherným príbehom. Dostali ste ho totiž od najlepšieho priateľa vášho manžela (ich starého otca), keď bol váš manžel na dlhej služobnej ceste na Aljaške …
Učím – učíš – učíme (sa)
Náš vzdelávací systém má od toho moderného ešte ďaleko. My seniorky to však môžeme zlepšiť. Poďme sa preto spoločne zamyslieť nad tým, čo vzdelávaniu chýba na to, aby sa stalo nielen poučným, ale aj radostným.
Keď budú naše vnúčatá dospelé, budú musieť obstáť v neustále sa meniacom svete. Na vzdelávanie je preto potrebné pozerať z hľadiska ich potrieb a očakávaní, nie z hľadiska inštitúcií. Kedysi – a nebolo to tak dávno – sme mali celý život (od narodenia až po smrť) inštitucionalizovaný. Osobnosť dieťaťa a jeho rozmanitosť bola zanedbávaná. Až napokon prišla doba covidová a s ňou aj premýšľanie o budúcnosti vzdelávania. Momentálne sa vzdelávanie presunulo do domáceho prostredia, čo bolo ešte donedávna nemysliteľné.
Z učiteľov sa stali počítačoví mediátori a z rodičov učitelia. Až to vyvrcholilo tým, že mnohých rodičov (tých menej počítačovo zdatných) začali učiť ich vlastné deti.
Práve teraz vznikol priestor aj pre starých rodičov, aby pomáhali pri učení nielen svojim vnúčatám, ale aj svojim už dospelým (dávno vyleteným z hniezda) deťom.
Začali sme sa teda učiť navzájom, vytvorili sme učiacu sa rodinu, ba dokonca učiacu sa spoločnosť. Individualizmus ide bokom, začíname byť spolupatriční. Aj ľudia v poproduktívnom veku vedia byť kreatívni, vedia vytvoriť kvalitné sociálne zázemie a brať ohľad na individuálne potreby učiacich sa vnúčat. Majú nezaplatiteľné životné skúsenosti. Mladí ľudia obyčajne rebelujú voči svojim rodičom – ale starí rodičia! To je pre naše vnúčatá oáza pokoja, porozumenia a spolupatričnosti. Využime túto príležitosť!
Síce sa rodí menej detí – ale ľudia sa dožívajú vyššieho veku. Je a bude nás teda dosť na to, aby sme pomáhali. A nielen svojim najbližším, ale aj tým, ktorí sú ochudobnení o rodičov a starých rodičov. Skoro polovica detí sa rodí mimo manželstva, mnohé deti žijú ďaleko od svojich blízkych a mnoho detí z ďalekých krajín prichádza do našich komunít. Všetci potrebujú pomoc, všetci sa potrebujú vzdelávať a komunikovať. Učenie vychádza z hodnôt spoločnosti, teraz aj z hodnôt tej ktorej rodiny, stáva sa medzigeneračným. Zároveň musí rešpektovať pestrú paletu kultúr a subkultúr rodinných modelov. Táto rozmanitosť prináša so sebou aj zmenu vo výchove detí, lebo dochádza ku kombinácii rôznych foriem učenia a učenia sa aj v iných, nielen materinských jazykoch.
Budúcnosť vzdelávania si niektorí vizionári predstavovali tak, že kamenné školy sa zmenia na multifunkčné komunitné vzdelávacie centrá. Všetko to zmenila doba covidová. Nevytvorili sme komunitné, ale „rodinné vzdelávacie centrá“. Súčasťou vzdelávacích aktivít sú nielen učiaci a učiaci sa, ale aj ich rodičia, starí rodičia a súrodenci. Všetci sú totiž zatvorení doma a chtiac nechtiac sa zúčastňujú tohto netradičného vyučovania. Ťažké je to najmä v tých rodinách, kde sú bytové podmienky dosť stiesnené. A všetci sa učia, alebo si opakujú to, čo sa učili kedysi … A zisťujú, že sa toho tak veľa ani nezmenilo.
Toto je teda to neformálne a medzigeneračné učenie, ako predpovedali rôzne prognózy?
Takáto bola predstava reformátorov vzdelávania na Slovensku?
Doba covidová vytvorila niečo iné – „učiacu sa rodinu“. S takýmto modelom žiadna prognóza nepočítala …
Didaktické hry
Nikto sa nepýta seniorov, čo pre nich znamená hra. Keď hovoríme o hre, myslíme skôr na deti. Hra je však to, čo nás spája naprieč generáciami, ale i kultúrami. Hra spája tradičné, aj neviditeľné dedičstvo každej generácie (kartové večery, tancovanie, rozprávanie príbehov, recitovanie poézie …). Už vtedy sme vedeli, že hra nie je len doménou detí. Hra je teda proces hrania bez potreby odmeny (až na niektoré výnimky u dospelých).
Hráme sa pre zábavu, pri hre sa stávame láskavejšími a radostnejšími, viac sa usmievame. Budujeme si nielen lepšie vzťahy a šťastnejší život, ale zdokonaľujeme sa aj fyzicky, posilňujeme si svaly. Nezabúdajme však na to, že kým fyzické schopnosti našich vnúčat rastú, tie naše klesajú a tomu treba hru prispôsobiť. Deti sa hrajú s hračkami, ale môžu sa hrať aj s hudobnými nástrojmi (bubon), hrajú sa v prírode, pri varení a stále komunikujú. Keď sa hráme s deťmi, predstavujme si, že sme ich priateľmi. Avšak, keď sa hráme v rodine, hráme sa všetci bez rozdielu veku. Je dôležité, aby sme aktualizovali piesne, príbehy, mená superhrdinov. Môžeme si vytvárať aj vlastné rozprávky, prípadne tie známe modifikovať. Platí to najmä pre slovenské ľudové rozprávky, ktoré vyznievajú dnešným deťom dosť kruto.
Pri hre sa smejú nielen deti, ale aj my. Učíme naše vnúčatá dávať a prijímať náklonnosť, viac komunikujeme, viac sa poznávame. Seniorky sa pri hre s vnúčatami cítia uvoľnenejšie, ako keď sa hrali so svojimi deťmi. Je dobré si uvedomiť, že mladšie deti majú flexibilné pravidlá, ktoré by sme mali dodržiavať vtedy, keď ich navrhnú. Hovoríme o hre spontánnej, nie strategickej, ako je napríklad šach. Tam platia striktné pravidlá, ktoré treba dodržiavať.
Aktuálnou otázkou je naša schopnosť fyzicky zvládnuť starostlivosť o vnúčatá. Podľa viacerých mojich kolegýň, ktoré sa starajú o vnúča tvrdia, že už po jednom dni sú vyčerpané. Unaví ich aj hojdanie na hojdačke a musia si oddýchnuť. V takejto situácii je vhodné, keď vnúčaťu otvorene povieme, že sme unavené a musíme si oddýchnuť. Učíme ich nielen chápať nás, ale aj iných starších ľudí, prípadne neskôr aj ich rodičov. Aj stráženie vnúčat má však svoje hranice. Dôležité je aj to, že čo robíte pre deti jedného zo svojich detí, to isté by ste mali robiť aj pre druhé dieťa a tie ďalšie.
Na záver mi nedá pripomenúť, že starí rodičia hrajú len podpornú úlohu. Hlavní aktéri sú ich rodičia. Vy si vychutnávajte to, že vy už nemusíte vychovávať a všetko sledujte z ústrania. A pomáhajte len vtedy, keď ste o to požiadaní.
